A čo vlastne robíme?

Sokoliarstvo ako také, je spôsob lovu. Dravce sa v prírode živia iba mäsom a už vyše 4000 rokov sa ich schopnosti, pretavujú do umenia ich zvládnuť pri ľudskom snažení sa uživiť. V dobách, keď sa drobná zver ako zajace, bažanty, prepelice, jarabice, kačky a pod. s vtedajšími zbraňami lovili dosť ťažko, schopnosť sokola efektívne loviť tieto zvieratá bola vysoko cenená. Za dobre vycvičeného sokola sa dávali neskutočné dary a majetky. Dravce ako také, boli často spôsob obdarovania panovníkom či niekoho, vysoko váženého a ich krádež či usmrtenie, skoro vždy viedlo k hrdelným trestom (popravám).

Za celé storočia a tisícročia sa sokoliarstvo veľmi nezmenilo. Zmenili na nástroje, zmodernizovala sa výstroj alebo zaviedli mnohé novodobé pomôcky, ktoré nám prácu a výcvik zefektívňujú, no princíp ostal tisícročia nezmenený. Čas, obetavosť a trpezlivosť sokoliara učiť dravca a seba. Dravce sa nedajú trestať. Ak chcete, aby niečo tak slobodné ako je vták s vami dobrovoľne spolupracovalo, musíte na to ísť cestou partnerstva. Ak by sme na naše vtáčiky boli zlý, jednoducho by sa nevrátili. Ale oni sa vracajú. Z vlastnej slobodnej vôle. A prečo? Venujeme im denno-denne celé hodiny. Vieme ich pochopiť a vnímať. kedy chcú lietať a kedy naopak to pre ne nie je vhodné. My nebojujeme s nimi, ani nerobíme nič, čo pre nich nie je prirodzené. Len pracujem s tým, čo v sebe majú a snažíme sa to čo najlepšie využiť a umožniť, aby to v sebe našli.

Pre ne je lietanie lov. Vždy iba lov. Či je to bažant na lúke alebo kus mäsa v rukavici či vábitku, vždy je to lov a oni sa snažia uspieť vždy. A to je to čo robíme. Učíme ich uspieť po našom boku.